Hudobné recenzie z dobovej slovenskej tlače z prelomu rokov 1992 a 1993 sa zhodujú v jednom – GOREFEST hrajú vynikajúci death metal, ASPHYX nie. Tí druhí sú dokonca kopou hnoja. Z dnešného pohľadu zarážajúci nedostatočný prehľad a totálne nepochopenie faktu, že aj v zdanlivo úzkej odnoži extrémnej metalovej muziky môže hrať jedna kapela sofistikovanú muziku s priam hard-rockovými postupmi (na skvelej doske „False“) a tá druhá bohapustý brutálny nárez (zdrvujúci masaker „Last One On Earth“). V roku 2009 nadobúda celá vec ešte zaujímavejší rozmer. Kým GOREFEST definitívne oznámili koniec kariéry, ASPHYX úspešne chytajú druhý dych.

Práve k surovosti skladieb ako „M.S. Bismarck“ a „The Krusher“ sa chceli neúnavní Holanďania vrátiť aj na svojej novinke, ktorú pomenovali rozkošne štýlovým spôsobom „Death... The Brutal Way“. Mnohému napovedá aj pokračovanie skladby „Asphyx (Forgotten War)“, tentokrát s dovetkom „They Died As They Marched“. Pred deviatimi rokmi partia okolo Boba Bagchusa vyvrhla na svetlo sveta death-doomovú obludu „On The Wings Of Inferno“, na ktorej sa ASPHYX oddávali skôr pomalšiemu tempu a riadne ťaživej atmosfére. Mohutná hymna „Marching Towards The Styx“ či neúspešné proroctvo o konci sveta „06/06/2006“ potešili zrejme iba skalných – ku skutočnému úspechu chýbal jeden podstatný a dôležitý dielik puzzle. V roku 2007 všetko zapadlo na svoje miesto – legendárny Martin Van Drunen sa vrátil k ASPHYX, o dva roky neskôr s nahrávkou jeho neľudského vokálu vychádza aj celý nový štúdiový počin.

Bože môj, ten jeho hlas. Radosť a číra nostalgia pri jeho počúvaní – návraty v spomienkach až niekam na začiatok deväťdesiatych rokov, keď som objavoval krásy death metalu s nesmrteľným „Kladivom na čarodejnice“ od PESTILENCE. Ten pocit z kúskov skla zarezávajúcich sa do mozgu pri hitoch ako „Parricide“, „Extreme Unction“, „Bacterial Surgery“ či „Chemo Therapy“ je tu znovu – v celej kráse a naplno v skladbách na „Death... The Brutal Way“. Žiadne trápne intro, hneď od úvodných sekúnd brutálny nálet v štýle starej školy - od prvej bomby „Scorbutics“ až po štvrtú „Death The Brutal Way“ sekanica – rúbanica v rýchlom tempe a v neuveriteľnej intenzite. V doomovici „Asphyx II (They Died As They Marched“) sa láme album na polovicu, po jej posledných tónoch v štýle MY DYING BRIDE sa stroj smrti znovu rozbieha do rýchlych otáčok – skvelá „Eisenbahnmörser“ aj so zakomponovanými výstrelmi z dela dáva spomenúť na úžasných britských žoldnierov BOLT THROWER, s ktorými majú ASPHYX spoločný nielen prístup k hudbe, ale aj úspech u nemeckých fanúšikov – a tým pádom dobytú dôležitú (ak nie najdôležitejšiu) časť európskeho trhu.

Pri predstave tej koncertnej smršte, keď Van Drunena pri mikrofóne dopĺňa šikovný spevák a basgitarista Wannes Gubbels (s Bobom Bagchusom spolupracuje od čias albumu „Feeding On Angels“ pod hlavičkou SOULBURN, chroptil samozrejme aj na predchádzajúcej radovke ASPHYX - „On The Wings Of Inferno“), celkom dobre chápem to nadšenie všetkých priaznivcov riadne zhnitého a prašivého death metalu z dielne hrdých nasledovníkov stále živého odkazu HELLHAMMER a CELTIC FROST. Nový album od ASPHYX poteší presne tých fanúšikov, ktorých potešiť má. Armádu pamätníkov a okrem nich zrejme i pár zvedavých metalových tínedžerov, ktorých zaujíma aktuálna tvorba jednej z kapiel, ktorá na začiatku deväťdesiatych rokov riadne silno a hlasito udierala do kovu smrti. ASPHYX je aj po sedemnástich rokoch stále fascinujúca kopa hnoja.